Potom prišla ešte zopárkrát. Pomôcť s daňami, s odvodmi, s faktúrami.
"Máš to u mňa" - nezabudla zakaždým s úsmevom povedať.
Nedávno som ju opäť stretla.
"Jéééj, to si Ty? Vieš strašne sa ponáhľam, ani neviem, kde mi hlava stojí. Firma sa mi rozbehla, mám teraz stále moc roboty, ani neviem, či stihnem večeru uvariť. Tak ahóooj!" - ešte mi stihla vyrozprávať ako sa jej darí a zamávala mi.
Tentoraz zabudla povedať to obvyklé "máš to u mňa":)
Mám zmysel pre (svojský) humor a tak na ňu kričím: "Prosím Ťa, potrebovala by som od Teba niečo. Vieš, je to dosť súrne, horí mi to!"
"A čo také, prosím Ťa? Ale dopredu Ti hovorím, že nič nesľubujem!" - otočila sa smerom ku mne.
"Je to len maličkosť, ale je to strašne súrne a horí mi to!" - v duchu sa usmievam spomenúc si na jej niekdajšie slová.
"A čo také máš, moja ...?"
"Vieš, potrebovala by som strašne súrne, ešte dnes večer umyť jedno okno, príde mi návšteva a keď už máš tú firmu na upratovanie ...." - odpovedám a mám pri tom problém nesmiať sa až tak, aby to bolo viditeľné:)
"Ti šibe? Však ja neviem, kde mi hlava stojí a ešte musím aj večeru navariť. A narobená som za troch koňov. Nechápem, akí až ľudia vedia byť hnusní... a od Teba by som to fakt nečakala."
Asi som stratila priazeň jednej známej.
Keby to bola dobrá známa, tak o mne dobre vie, že umývanie okien a upratovanie je mojím koníčkom, s ktorým by som sa ani za svet nepodelila s nikým:)