Moja odpoveď bola jednoduchá a jednoznačná, ani trochu som o nej nezapochybovala:
"Ja áno, aj obidve a aj všetky nohy kľudne:) "
"A prečo si si taká istá?" - opýtala sa ma sestra.
A pokračovala: "Však tvoj muž chodí na služobky, niekedy tam aj nocuje, nevieš predsa, čo tam robí."
"No to je teda fakt tak, že chodí na služobky, ale on si ma tam stále berie so sebou. Veď predsa keby mal nejakú babu, tak si ma tam neberie." - odpovedám v rámci obrany manželskej vernosti:)
"Však ty sa mu nahrnieš na tie služobky proti jeho vôli, tak čo už potom, chudák, môže ...?"- odpovedá sestra, lebo už jej narýchlo nenapadne nič na obhajobu ... už ani neviem čoho vlastne:)
Konečne sa do tohto rozhovoru zamontoval aj môj muž, veď to celé predsa bolo (aj) o ňom.
"Vieš, švagrinká moja, (menoval ju, ale meno som nahradila tou švagrinkou) to je celé trošku ináč ako si myslíš ... Moja žena sa mi nijako nehrnie sama od seba na tie služobky. To ja ju ešte musím prehovárať, aby so mnou išla." - zareagoval.
"Héééj?"- začudovala sa moja sestra.
"A prečo?" - pokračovala, lebo ešte stále jej to nejako nedochádzalo.
"No predsa preto, že keď je moja žena na služobke so mnou, tak mám istotu, že mi je verná:))"
Okrem toho, že sme sa všetci okolo na tom bohato zarehotali až do sĺz od smiechu, mne osobne to aj spravilo celkom dosť radosť:) Ani neviem prečo, ale proste spravilo:)