Na cintorínoch

Autor: Janka Remešíková | 31.10.2012 o 11:05 | (upravené 31.10.2012 o 11:16) Karma článku: 8,34 | Prečítané:  712x

Cez víkend som bola na svojom cintorínskom turné. Tak tomu hovorím, lebo navštívim veľa členov našej rodinky, ktorých sa už nedá navštíviť inde, len tam. Nechodím tam so smutnou náladou, chodím tam normálne tak ako na návštevu. Na každého sa usmejem a vždy si ho predstavím tak, ako som ho poznala. Presne si pamätám jeho oblečenie, jeho obľúbené miesto v kuchyni, izbe, jeho obľúbené témy. Starí ľudia už pomaly ani o ničom inom nehovoria, len o svojich obľúbených témach. Síce dokola o tom istom a desiatky a stovky krát, ale zakaždým s tým istým zanietením v hlase, vidno, že to prežívajú znovu a opäť ... Omladnú pri tom. Vidím to omladnutie v ich očiach.      Nikoho si nepripomínam v truhle. Fakt nie.    

Niekedy sa začínam sledovať, či už nie som ako oni. Ako moji milovaní príbuzní, ktorí už zopár pekných rokov pred odchodom od nás, mali svoje obľúbené témy. A dokola tie isté.
Voľakedy sa mi zdalo čudné, že spomínajú stále len na niečo zo svojej mladosti.
Dnes už viem, že tak to proste je a už sa nečudujem:)

V sobotu som pochodila veľa cintorínov, naša rodinka sa zatúlala všelikde.

Že som si vypočula kopec toho, čo tam nepatrí, ma už tiež nijako neprekvapilo, rovnako ako to, že cintoríny už prestávajú byť tou peknou záhradkou plnou milých pekných a nenápadných kvietkov a so sviečkami s bielo-žltými, prirodzenými svetielkami.
To, čo vidím každým rokom viac a viac, vnímam ako neskutočné gýče pôsobiace ako nejaké svetové preteky vo farebnosti, veľkosti, svetielkovaní, umelých materiálov ... ani neviem, ako to poriadne pomenovať.
Podľa mňa by stačilo zapáliť sviečku. Alebo priložiť vetvičku niečoho zeleného alebo obľúbený kvietok toho, koho ideme navštíviť.

Vypočula som si aj také, že:
"Krucinál, zas sa mi ten poondený dáždnik ... "
"Zas si zabudla zapaľovač? Celá ty!"
"Ktorý debil mi tu zaparkoval takto!?"
"Šľak traf ten dáždnik, ani vietor nevydrží!"
"Čo sú to za sviečky, zas niečo doviezli od tých šikmookých ...., čo od nich nefunguje nič!"
"Je tu blata jak nasr..ého, za čo platíme na tie hroby, keď to ani nečistia?" 

Ale ináč som rada, že som tam zas bola. Vždy ma to tak nejako nabije. Lebo si každého človeka priblížim a som s ním ako voľakedy. Aspoň na chvíľku.

Tento rok som sa špeciálne zamerala na dátumy na hroboch.
Zistila som, že v našej rodine je dominantné blíženecké znamenie narodenia a ešte znamenie vodnára.
Nebudem vypisovať ako až, vyznelo by to neuveriteľne:) 
Niekoľko mojich príbuzných zomrelo v rôzne moje výročia - ujo z Necpál na moje narodeniny, druhý ujo z Dubnice na moje výročie svadby. Viac ujov z maminej rodiny som nemala.
Môj pra-prastarý otec má rovnaký deň a mesiac narodenia ako moja dcéra. Narodil sa v roku 1851. Jeho pomník je úplne zachovalý, hoci ho ešte nikto nikdy neopravoval.

Už dlho hovorím, že ja na žiadnom cintoríne nebudem:)
Napriek tomu, že tieto miesta rada navštevujem jedenkrát do roka, neoslovili ma ako miesto, kde by ma raz mal niekto chodiť navštevovať:)

Však kto chce, ten ma príde omrknúť aj na nočný stolík môjho muža:))
   

 

 

 

 

 
          

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?