Jazykové bariéry

Autor: Janka Remešíková | 28.8.2013 o 14:04 | (upravené 28.8.2013 o 15:45) Karma článku: 13,26 | Prečítané:  1143x

Voľakedy nebolo normálka, že človek vedel pokecať aj v inej reči, ako v tej svojej materinskej. Keby som to chcela vyjadriť presnejšie: v školách, v ktorých som presedela dlhé hodiny a roky svojho života, som sa učila rôzne cudzie reči, ale ani jednou z nich sa dnes nedohovorím tak, aby som mohla povedať všetko, čo chcem a tak ako chcem:) Toto sú tie moje cudzie jazyky, ktoré som sa učila:

1. Ruština - (niekedy tak 60-80. roky), no ani nehovorím, že aj keď som v nej recitovala Majakovského, prízvuk mi ušiel a bežná hovorová reč mi bola španielskou dedinou. Ale na to som prišla až vtedy, keď som niekedy začiatkom 90. rokov mala na odborné poradenstvo vo svojej firme ruského klienta.


2. Esperanto - (niekedy tak 60-70. roky), to som si dopisovala s kamarátmi akože z celého sveta, ale dnes už viem, že to všetko boli len kamaráti zo "spriaznených štátov", ktorí boli s výučbou esperanta na tom presne tak ako ja.


3. Španielčina - jóóoj, tú som milovala ani neviem presne prečo a vybrala som si ju niekedy v 7. triede na základke zrovna preto, lebo mi pripomínala niečo tak vzdialené, kde sa nikdy nedostanem a nikdy nepokecám v tejto reči.


4. Nemčina - na tej som si dala záležať, lebo to Rakúsko sa mi zdalo omnoho bližšie ako Rusko, Španielsko a Esperantsko (:)) )
Jazyk nemecký som si vybrala ako svoj dobrovoľný maturitný predmet ako jediná zo 4.B. SEŠ v Čadci v r. 1973. No kto by vtedy nezmaturoval z nemeckého jazyka?:)
To, že ani s mojou nemčinou to nie je nič hviezdne, som zistila hneď pri prvej návšteve Hainburgu koncom r. 1989. Vtedy tam ešte za pultom boli domorodci, nie naši z druhej strany brehu:)

Obdivujem svojho muža (aj pre mnohé iné:) ), že on sa hneď "vrhol" na angličtinu.

A tak si môže pokecať vždy a všade a s každým.

Napríklad nedávno ho oslovil na Karlovom moste jeden pán, ktorý si všimol foťák môjho muža a chcel vedieť nejaký odborný detail o niečom, čomu ja moc nerozumiem. Ale oni dvaja rozvinuli hlbokú a zanietenú odbornú debatu a keď už tá debata v angličtine trvala tak dlho, že mi začalo prekážať, že sa jej nemôžem zúčastniť, tak som do môjho muža nenápadne drgla lakťom a prehovorila (po slovensky!):
 
"Už sa toľko nevykecávajte, poďme ďalej, však nič nestihneme, čo sme chceli ..."

No ale zrovna vtedy sa moja jazyková negramotnosť prejavila v plnej svojej sile.

Spolukonverzant môjho muža na to moje drgnutie lakťom hovorí:

" A jéééjééé, vy jste Slováci? No tak to jste mohli říct rovnou. Nemuseli jsme se oba tak dlouho tak trápit."

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?