Keď som si prečítala zdôvodnenie, že prečo vlastne vôbec vznikol ten nápad uzákoniť zákaz telesných a psychických trestov pre deti, tak som najskôr vôbec nechápala, že či len fakt preto?
Aby deti neboli vystavené telesnému a psychickému násiliu.
To ešte potiaľto chápem a súhlasím bez výhrad.
Už dlho-predlho si v sebe omieľam aj to, že je to úplne hrozné a strašné a nemožné, čím na deti "útočia" médiá.
Niekedy vôbec nestačím prepínať z jedného kanálu na druhý, lebo na všetkých sa strieľa, mláti, náhaňa, mučí, vraždí, zabíja ...
Že sa aj v správach tesne po 19.00 h. upozorní, že sú nevhodné pre maloletých, tak to sa len usmejem nad tým, keď si predstavím, ako presne v tej sekunde rýchlo rodičia svoje deti "vyženú" alebo iným spôsobom "odstránia" niekam, kde to nebudú počuť ani vidieť.
Násilie priamo v rodine je veľmi zlé, ale som si istá, že jeho hlavný zdroj je niekde inde.
Keby vymizlo z každodenných "útokov na človeka" z telky, novín, netu ... určite by to nikomu nespôsobilo traumu:)
No a ja by som nemusela toľko prepínať a vypínať:)
Nedávno som sa rozprávala aj s dcérou na tému násilia na deťoch a že či náhodou nemá taký pocit:)
Povedala mi to, na čo som prišla aj sama hneď pár minút po tom, ako sa to stalo.
Keď mala ani nie 2 roky a vyliala na nový oranžový koberec takú fialovú vodičku (gentiánovú violet), ktorou som jej mladšej sestričke vytierala podnebie úst, vystrájala som, ako keby sa mi stalo neviemčo hrozné.
Vtedy som na dcéru nakričala až tak, že plakala.
Čo ináč vôbec nerobila.
Potom som plakala s ňou a keď si na seba vtedy pomyslím hocikedy, je mi do revu zakaždým:)
To bolo moje "psychické násilie":)
No a podarilo sa mi najmenej dvakrát aj "fyzické násilie":)
To prvé bolo, keď som bez návštevy doktora sama strhla necht z prsta dcéry, ktorý som jej predtým poranila zachytením do dverí. Mala asi 9 mesiacov a netušila som, že sa tak rýchlo po štyroch presunie smerom k dverám, ktoré som privrela.
To druhé bolo, keď som obidve malé dcéry pri sánkovaní z veľkého svahu neubrzdila a vybúrala na zem a zaborili sa noštekmi do snehu na svahu v Oščadnici a plakali a ja som ich presviedčala, že to je len také dobrodružstvo ...
Staršia dcéra sa postavila, oprášila si nos a povedala:
"Mamika, to nie je žiadne dobrodružstvo, ale zlodružstvo".
Odvtedy sa v našej rodinke udomácnilo slovo "zlodružstvo":)