V našej rodinke sú napr. také recepty na vianočné maškrtky, ktoré nevie pripraviť nikto iný, len ten, ktorý má na to talent, ... no keď mám povedať pravdu, tak sú to samé ženy.
Netreba ma znosiť pod samú zem, keď proste sa nenašli aj pečúci muži:)
Napr. ja medzi pečúce ženy nepatrím.
Keď niečo človek nerobí s láskou, ale len z nejakej povinnosti, tak to nikdy nie je ono.
To presne som ja.
Svoju lásku si šetrím ako taký drahokam, viem, že jej nemám na rozdávanie toľko ako niekto, kto sa ani nezastaví.
Neviem si jej toľko navyrábať.
Viem, že keď sa vo mne neurodí sama, neprinútim ju k ničomu.
Možno aj preto ma niektorí majú radi a mnohí ani nie.
Každá láska má svoje limity.
Oboma smermi.
Každý máme rodinné tradície.
Naša rodinka niektoré aj dosť silné.
Od Vianoc do Vianoc sa stretávame.
Najintenzívnejšie medzi Vianocami až do Silvestra.
Však zas nejde len tak rýchlo pobehať dve republiky krížom-krážom.
No ono to nebolo o nič kratšie a rýchlejšie, keď tie dve republiky boli len jednou:)
No a s tými rodinnými tradíciami je to asi takto nejako:
Moje obidve dcéry pečú rady.
Moje vnučky majú zatiaľ rady len to upečené.
Ani na chvíľu som nikdy nezapochybovala, že pečenie dobrôt a aj rodinné recepty by neišli v rodinke ďalej a ďalej, aj keď ja som len taká prestupná stanica v tomto:)
Omnoho viac by mi prekážalo, keby sa moje vnúčatá nevedeli tešiť a smiať sa a radovať sa ...zo života a aj z toho napečeného:)
Rodinné tradície životného optimizmu, radosti zo života, smiechu a veselosti nie sú zatiaľ ukotvené tak silno ako tie recepty na vianočné koláčiky.
Keby som mala ten dar, že môžem .... tak by som to určite vymenila:)
Je to rovnako chutné ako tie sladkosti:)
