Janka Remešíková
Kamaráti zo školských čias
Že sme sa navyvádzali! Toľko lotrovín, že je na čo spomínať pri každom stretnutí. Nedávno som si spomenula na jedného z nich. Dnes na najvyššom pôste v istej obci.
Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené
Že sme sa navyvádzali! Toľko lotrovín, že je na čo spomínať pri každom stretnutí. Nedávno som si spomenula na jedného z nich. Dnes na najvyššom pôste v istej obci.
Mám veľa kamarátok a priateliek vo veku 62+.. Sem-tam sa stretneme a vyrozprávame sa. Niekedy som potichu a mlčky a počúvajúc viac ako rozprávajúc. Čo je u mňa rarita:) Tak som sa započúvala do príbehov:
Sem-tam mám také chvíle, keď sa mi podarí stretnúť s ľuďmi, ktorých som už dlhé roky nevidela. Nemám FB, tak kontakt nijako nevyhľadávam, neznásilňujem, ono to príde samo. A čo nepríde, tak nepríde. Ale väčšinou prišlo!:)
Vždy som si myslela, že partner nemôže žiarliť na opačné pohlavie vtedy, ak je to opačné pohlavie zamerané na neopačné pohlavie:)Pred pár rokmi som zaregistrovala, že také niečo možné je.Moja kamarátka nocovala na jednom hudobnom festivale v prírode v jednom stane len vo dvojici s opačným pohlavím.Je zbytočné vysvetľovať, že to bolo z núdze, ale fakt to bolo z núdze:)Ona niečo cez 50, on niečo cez 20.Keď sa to dozvedel jej manžel, trošku zažiarlil.Možno viac ako by sa patrilo, keďže ten chalan nebol ani náhodou na baby.
Môj kamarát bol vynaliezavá osôbka. Mal kompletne vypracovaný systém svojich neskorých príchodov domov. Hodina jeho príchodu domov mala pre jeho ženu ostať utajenou. Dlhé roky sa mu darilo inscenovať hodinu príchodu presne o polnoci. To bola ešte pre jeho ženu prijateľná hodina hodina príchodu domov. Vynález zinscenovania hodiny návratu bol jednoduchý a zložitý zároveň:)
Je to ťažké, keď je človek niekde mimo územia svojej rodnej reči. Môj známy bol ako inštruktor lyžovania na tráve v Rakúsku v horách. Trénoval tam dorast - dievčatá do 12 rokov. Nemčinu ovládal, ale len tak, aby sa dohovoril v bežných situáciách. V tých nebežných mal raz celkom fajn malér:)
Môj kolega sa dal dohromady s mojou kolegyňou. On ženatý, ona vdova. On štyridsiatnik, ona o 15 rokov mladšia. Ona mala 5-ročné chlapča, ktoré si ťažko-preťažko zvykalo na nového partnera svojej mamy. Nešlo to. Zvyknúť si a prijať ho ...
Môj kamarát Dušan bol rodený průserár. Vždy paralelne niekoľko mileniek, chvíľami strácal prehľad. Bolo jeho zvykom, že ma o každej z nich aspoň informatívne informoval, takže som mala aký-taký prehľad:) Jedného dňa prudko otvorila dvere mojej kancelárie vysoká blondína, cca 35 ročná. Ani nepozdravila, hneď išla k veci: Je tu Dušan? Nevieš mi ho zohnať?. Nikdy predtým som ju nevidela, takže jej tykanie mi bolo signálom, že Dušan sa jej určite najmenej niekedy zmienil o mne:) Viem ti ho zohnať, sadni si a povedz mi, čo mu mám povedať. Povedz mu, že ho súrne hľadá Marika - bol to pre mňa jej rozkaz!:)
Keby som ja počas svojich stredoškolských čias bola čo len tušila, že existuje niečo ako šikana, bola by som sa brzdila v svojej iniciatíve:-) Lenže Cornélia ... moja spolužiačka Emília, prihrávala na smeč tak, že som sa ubrániť nemohla:-) Vo štvrtom ročníku strednej školy som ju dostala za trest ako spolusediacu v lavici. Ten trest bol určený pre mňa, ale nakoniec ho aj tak schytala Cornélia.
Nejako sa mi nedarí mať ho dostatok. Nepomohol by mi ani inzerát, že vymením svojich 24 hodín za trebárs 36 hodín. Že kúpim hodinu času za trebárs tisícku. Je neúprosne spravodlivý a nedopraje mi to všetko, čoho sa mi žiada. Tak som s ním musela uzavrieť (ne)dobrovoľnú dohodu, že si vystačím s tým, s čím si musia vystačiť všetci ostatní ... Ráno vyštartujem. Keď do Bratislavy, tak je to už takmer pravidlom, že Prístavný most a Patrónka mi z môjho času ukradnú hodinku. Sú aj horší kradoši môjho času. Ja sama asi najväčším ...:-)
Po dlhšom čase som sa stretla so známou. Po vydaji sa odsťahovala za manželom do Čiech, po dvoch materských si hľadala prácu. Vraj dosť beznádejné. Pre Slovenku nehovoriacu česky, so stredoškolským vzdelaním. Maximálne tak práca za kasou v hypermarkete, víkendy, sviatky, nočné smeny a to všetko asi tak za 15 000,- korún českých aj s hmotnou zodpovednosťou. Tak to teda určite nie!:-)
Firemné výlety... To by bola kapitola sama o sebe napísať o nich všetko. Už takmer 20 rokov som na žiadnom z nich nebola, v mojej firme absentujú:-) Ale rada si spomínam na tie spred 20 rokov a viac ...
Môj poľský priateľ sa mi niekedy vysmieva, že na blogu „klebetím“ o svojich kamarátoch:-). Píše mi to preto, lebo väčšinu tých mojich zverejnených príbehov pozná a možno si myslí, že by som ich nemala zverejňovať:-). Ale ja mám svojich kamarátov rada nadovšetko a rada o nich píšem a vôbec si neuvedomujem, že by som aj „klebetila“:-) A tak ďaľšia asi zas klebeta:-) Jeden z mojich kamarátov pozná len dva druhy žien: tým, ktoré vyradil z predmetu svojich záujmov, hovorí „šarkanove ciciny“; a tie, ktoré uznáva a miluje, sú „strniskové kobyly“:-) Šarkanove ciciny sú podľa neho tie najškaredšie ženy, aké existujú a strniskové kobyly sú tie krásne, superštíhle, športové typy, tie super baby! Nič medzitým neuznáva a neexistuje. Každá baba je priraditeľná ...A tomuto môjmu kamarátovi sa stalo toto:
Mám takú smolu (alebo šťastie?:-) ), že všetci moji najlepší kamaráti žijú v zahraničí. Mám také šťastie (alebo smolu?:-) ), že najlepší kamaráti môjho života boli mužského pohlavia:-)
V dobe plnej elektronických pohľadníc, ememeskových, esemeskových a mejlových blahoželaní som sa ale dočkala!:-) Keď som na Vianoce 2003 otvorila obálku s poštovou zásielkou zo zahraničia, nespadla som z nôh ( ale len preto, že som si rýchlo sadla!:-) ) a najskôr som si prečítala od odosielateľa : „Ako Ťa poznám, určite si budeš myslieť, že Ti tú ručne maľovanú pohľadnicu posielam preto, že mám debet, ale nie je to preto...“:-)
Blížil sa čas Vianoc a môj kamarát bol čoraz nervóznejší ... Bol vášnivým lyžiarom a veľmi túžil po nových lyžiach. Značka, ktorú mal vyhliadnutú, mala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia cenu vo výške dvojnásobku jeho mesačného platu. Keď sa niekedy len tak náhodou zmienil o tejto túžbe pred svojou ženou, hneď bol oheň na streche! „Ty nemáš rozum! Nemyslíš na nič iné, len na seba! Kašleš na to, že ja potrebujem nový kabát, že chata je rozostavaná už desiaty rok, že chladnička dosluhuje a deti mi celé dni pília uši, čo všetko nemajú! A Ty len a len o svojich lyžiach!“ – takto nekompromisne to zakaždým uzavrela jeho nežná polovička a bolo nad slnko jasnejšie, že nemieni ani len jediným krokom vyjsť v ústrety splneniu kamarátovho želania:-)
Jedného dňa prišla kolegyňa do práce a namiesto pozdravu mi hovorí: „Sestra sa ide rozvádzať. Včera si nečakane odskočila z roboty domov a nachytala muža v posteli ... s chlapom!“ Zastihlo ju to ako blesk z čistého neba po desiatich rokoch manželstva, po dvoch deťoch, milencom manžela bol ich dlhoročný spoločný kamarát. To bolo moje prvé spoznanie skutočne existujúceho konkrétneho gaya ...
Môj kamarát Dušan sa zamiloval. Po dvadsiatich rokoch manželstva, do dievčiny o 15 rokov mladšej. Stáva sa .... Dušan sa zamiloval tak fatálne, že sa asi po roku rozhodol vymeniť manželku. Keď sa niečo podobné prihodilo predtým niektorému z jeho kamošov, nikdy to nechápal, smial sa nad tým a každému z nich hovoril: „Ty si ale pekný blbec! Veď len kvôli tomu, aby si si bokom za ...(píííp, píííp:-) ), sa ešte nemusíš rozvádzať!“
Rada sa priatelím s ľuďmi, ktorí sa neštylizujú za niekoho iného ako samí sú a úplne najradšej s tými, ktorí sú svojou človečou prirodzenosťou až nekonvenční. Ktorí narovinu povedia čo a ako a žijú si podľa svojich predstáv a nie podľa predstáv iných. Mala som takého priateľa, rada som počúvala jeho rôzne neobvyklé zážitky a niektoré z nich boli aj o ... manželskej nevere!:-)