"Ahoj" - odpovedá dcéra na pozdrav volajúcej kamarátke.
"Kde si? Nepôjdeš večer von?" - pýta sa dcérina kamarátka.
"Dnes nepôjdem. Som ešte DOMA, ale prišla pre mňa mama a o chvíľu odchádzam na víkend DOMOV."
Keď som sa na plnú hubu rozosmiala, dcéra sa aj chcela opýtať, že čomu, ale ani nestihla, po dvoch sekundách sa smiala aj ona svojej odpovedi:)
Staršia dcéra si na Bratislavu zvykla hneď, bývanie v Petržalke si pochvaľuje, nič jej tam nechýba; naopak - prevyšuje. Počet holubov na loggii:))
Mladšia dcéra si na Bratislavu zvykala omnoho dlhšie. Zdala sa jej snobská, zbytočne komplikovaná, taký žrút času (dochádzka do roboty, nakupovanie...).
Aj trvalý pobyt si oficiálne pomerne dlho "držala" mimo Bratislavy, u nás doma. Dlho dúfala, že Bratislava neostane miestom pre ňu iným ako dočasným.
Nedávno mi povedala, že už si celkom zvykla. Už sa tam aj prihlásila k trvalému pobytu:)
Obidve moje dcéry cestujú po Bratislave mestskou dopravou.
Nedávno mi staršia dcéra poslala sms:
"Predstav si, čo sa mi stalo! Išla som autobusom domov, prisadla som si k niekomu vedľa. Potom ten niekto vystupoval, tak som sa na neho pozrela a ... bola to Ňaňa! Ani sme sa nestihli poriadne tomu zasmiať, že sme celý čas sedeli vedľa seba!"
Keď som si tú sms prečítala, spomenula som si na jedno zo svojich fo-pa:
Náhlim sa od parkoviska k banke, o chvíľu majú fajront a musím dobehnúť! Nič okolo si nevšímam, valím sa jak buldozér. Musím, musím stihnúť tú prepážku ...! Pri tom fofrovom polobehu takmer narazím do niekoho na pešej zóne. Ach, do kelu, známy ksicht, pomyslím si, aspoň pozdraviť musím! Tak s rýchlym úsmevom, ledabolo zamávajúc rukou, nahlas poviem: "Ahoj, Zuzi!"
Zuzi nič.
Ani neodkývne, ani neodmukne, čumí jak keby ma nepoznala ...:)
O pár sekúnd som jej dala za pravdu:)
Odkiaľ tak asi by ma poznala Zuzka Krónerka...?:))
P.S: Je to moja obľúbená herečka, nádherne spieva moje obľúbené čerešničky... hanbím sa za ten pozdrav "od veci" v tom náhlení ešte aj dnes ...:)