Ani to nie je mojou prioritou.
Voľakedy som hltala každé nové miesto, ktoré som navštívila, všetko mi bolo vzácne. Aj rumunská Mamaia, aj bulharské Slnečné pobrežie, aj Zemplínska Šírava, aj Balaton, aj Rujana. Všade mi bolo dobre.
Veď nie kde, ale s kým:-)
Po roku 1989 prišli na rad dovtedy nedostupné miesta. Hoci Grécko, Juhoslávia a Turecko sa mi podarilo aj pred tým prelomovým rokom.
Keď som jedného dňa prestala lyžovať (z pracovných dôvodov), o to viac som začala bicyklovať.
Naložili sme do kufra auta bicykle a jazdili kade-tade. Čechy, Morava a Sliezsko, Chorvátsko, Poľsko... Trojtýždňové dovolenky.
Prešlo zopár rokov a začala som sa plná spomienok vracať späť na miesta, kde tak dobre bolo.
Moje milé a kľudné a pohodové destinácie sa zmenili na turistický ošiaľ.
Český Krumlov. Kde sa mi podelo to milé malé mestečko, v ktorom nebol žiadny problém dobre sa ubytovať na počkanie bez rezervácie? Mestečko, v ktorom sa sediac na brehu Vltavy dalo porozprávať s domorodcom o jeho histórii aj časoch nedávnych.
Karlove Vary? Dalo sa zaparkovať zadarmo hocikde a hocikedy. Dnes? Dvojjazyčné mesto, ešteže rozumiem aj tomu jazyku, ktorý bol povinný a učila som sa ho najmenej 10 rokov.
Mariánske Lázne? Tam sa po rovinke bicyklovalo po okraji ciest a necítila som sa ohrozená žiadnou veľkou premávkou áut. Večery tam boli kľudné, tiché, príjemné.
Chorvátske ostrovy? Jedna balada pre dušu! Tiché morské zákutia, domáci by pre návštevníka spravili prvé aj posledné. Na poloostrove Pelješac v Žuljane mi domáci varili prenáramne dobrú vegetariánsku stravu. Mali vlastné kozy a vlastné ovocné a zeleninové sady, vlastnú loďku, ktorá včas ráno vyštartovala na lov rybičiek.
Nebudem ďalej vymenúvať všetky tie miesta, na ktoré som sa po rokoch vrátila nadupaná tým spomienkovým optimizmom:-)
Český Krumlov - preplnené uličky, sústredila som sa hlavne na to, aby mi niektorý prerýchly turista z krajín mimo EÚ nevypichol oko selfie tyčkou:-)
A v mojej obľúbenej reštike U dvou Marií na brehu Vltavy bolo stále plno. Voľakedy veru nie. No a ešte som zaregistrovala, že jej názov je od istého času aj Tavern of the Two Maries.
Dubrovník. Patrí k miestam, ktoré chcú podobne ako Český Krumlov regulovať počet turistov. Voľakedy boli vďační za každého jedného. Boli roky, keď sme zásadne išli až dolu pod Dubrovník. Napr. Cavtat. Milovala som penzióny, z terasy ktorých som si mohla omývať nôžky v mori:-) Môj muž nebol nadšený, že som po dlhej ceste vždy ešte 2 hodiny vyberala to správne ubytko podľa mojich predstáv.
Dnes už z toho nič neplatí.
Platí len jedno: dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.
No nevstúpim. Ale aspoň ošpliechať by ma mohla tak poriadne:-)
Mám ešte jedno miestečko, pre mňa má význam taký, ktorý sa nevysvetľuje ľahko. Ale pochopíte, som si istá:-)
Jeden kopec nad Čadcou. Jurošák, tak sme ho pred xxx rokmi všetci volali. Myslím, že to jediné sa nezmenilo.
Na tom kopci som prežila svoju mladosť. Prvé rande, prvá cigareta, prvé blicovanie... prvé všetko. Poznala som tam všetky chodníčky, všetky zákutia. Podľa toho, či sa bolo treba schovať alebo nie:-)
Presne som vedela, kedy ide z paše ktorá kravička z ktorej osady. Aj počuť ju bolo, aj cítiť.
Chodníčky boli vychodené (na tom mám svoju výdatnú zásluhu:-) ).
Tak a teraz sa tu poloverejne priznávam, že mám ešte jeden nesplnený sen: ísť sa na ten Jurošák pošpacírovať presne s tým istým chlapcom, s ktorým som tam prešpacírovala svoje jedny z najkrajších chvíľ v živote.
Chlapec sa mi nestratil, ten je vždy poruke, trochu sa bojím, či ešte nájdem tie chodníčky.
Čo viem určite, žiadne selfie tyčky ázijských a iných turistov mi tam necapnú po spomienkach:-)