Však žili sme tu s nimi.
Živili sme ich.
Tvárili sa, že živia oni nás.
Prichádzali dni, pomaly, kedy sme sa ich začínali báť.
No nieééé, to nemôže byť pravda! Náš premiér? Náš kadejaký taký a taký? Minister a potom ďalší minister? Neveríme tomu, čomu by sme uveriť mali. Prečo neveríme? Lebo len médiá nám našepnú? Od koho sme čakali, že nám to povie?
Cítili sme, že to raz príde.
Že to bude bolieť.
Že to bude nechápavé.
Nie nami.
My začíname chápať.
Nás to bolí. Ako prvých.
Ak sa niekto chce opýtať, kto je to, ten "my"?
No možno my všetci, možno nikto. Možno len niektorí.
Však o nič nejde. Taká normálka.
Možno o život ide. Len o to. Maličkosť.
Budúcnosť.
Kde je?
Kam kráčaš?
Quo vadis?