Kto ešte píše listy?

Autor: Janka Remešíková | 21.1.2020 o 16:33 | Karma článku: 9,90 | Prečítané:  470x

Kde bolo, tam bolo, bola taká rozprávková krajina, v ktorej si ľudia neposielali sms, mms, e-maily a iné to, čo je dnes bežné, ale písali si listy. Ja som v tej rozprávkovej krajinke žila a písala listy ostošesť.   

Začínalo to návštevou papiernictva. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia aj tisícročia som bola najaktívnejšia v disciplíne písania listov. Niekedy som hovorila, že píšem dopisy, viem, že nie celkom spisovne, skôr tak zastarane.  Ale hodilo sa mi to (teraz už aj k môjmu veku)  k tomu, že si s niekým dopisujem. A nie listujem.
Moje prvé dopisy boli mojej láske a mojím kámoškám z pionierskych táborov.
Nedočkavo som čakala na odpovede, vyčkávala som poštára (áno, voľakedy také niečo robili aj muži a nikto vtedy nesledoval, či sú zárobky v súlade s nejakým gender) a písala, písala ...   
V papiernictve vtedy nebol bohvieaký výber listových papierov, bolo dostať väčšinou bledučko žltohnedé, biele alebo aj ružové. Poslať niekomu list v ružovej farbe, to už bol náznak niečoho. Niečo ako srdiečkový smajlík.
Milovala som písanie listov. Dostávanie listov ešte viac! Tá nedočkavosť, keď ho otvorím, prečítam prvýkrát hltavo, len tak narýchlo prebehnem očami. Potom sa usadím niekam do súkromia a čítam, čítam  čítam ... až ho viem naspamäť.   
Keď som sa zamilovala tak naozaj, listový papier mi nestačil. Písala a posiela som zošity A5. Linajkové. Do tých sa mi písmenká ukladali ľahšie. Keď nebol linajkový školský zošit, písala som aj do obyčajného. 
Môj rekord boli 3 hrubé modré zošity v jednej obálke. Písala som ich tuším 4-5 dní. 
Mám ich dodnes uložené v skrini v najvrchnejšej poličke. V nej mám uložené 3 veľké krabice listov. Pre môjho milého a od mojich milých. Čoskoro budú mať tie najstaršie pol storočia. Netuším, či ich niekedy ešte budem čítať.
Celý život "bojujem" s časom. Viem dobre, že tento boj nemám šancu vyhrať. Asi mi neostane čas sa k tým listom vrátiť aktívne a čítať. 
Svoje poslanie a svoju hodnotu pre mňa majú už len tým, že sú. Tam v tých krabiciach. 
Sú jednou z istôt môjho života. 
Nepýtajte sa ma prečo.
Neviem. 
Neviem to vysvetliť. Nemusím. 
K tomuto, čo píšem, ma inšpirovali vianočné pohľadnice, ktoré som dostala. Bolo ich 8. 
Od môjho priateľa z Poľska - už tradične posiela vlastnoručne maľované 
Od mojich priateliek. 
Od rodinky. Z krajín, o ktorých by sa mi voľakedy ani nesnívalo.     
Od mojej triednej. Prvej zo strednej. 

Všetky sú pre mňa nesmiernou vzácnosťou. 
Práve preto, že som si ich našla v poštovej schránke. A nie inej. 
Už by som sa nechcela vrátiť do doby, keď sa listy písali len ručne a posielali v obálkach poštou.

Mám svoje krabice v skrini.
Dajú sa pohladiť.
Zaslúžia si to.
Aj inokedy ako pri utieraní prachu z nich:-).
 



 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo musí Kiska vysvetľovať a kto je kto vo video kauze

Vysvetlenie žiadajú opoziční lídri.

Dobré ráno

Dobré ráno: Opozícia by mohla poskladať vládu aj bez PS/Spolu

Liberáli a konzervatívci. Čo sa môže stať po voľbách.

Komentár Zuzany Kepplovej

Kiska by mal povedať, že takto nie

Partnerom exprezidentova minulosť prekáža.


Už ste čítali?