Rozprávka jednej Dášky

Autor: Janka Remešíková | 11.4.2021 o 17:00 | (upravené 11.4.2021 o 20:39) Karma článku: 12,09 | Prečítané:  110x

Je taký film Citová výchova jednej Dáše (slovenský film z r. 1980) natočený v mestečku Nová Baňa, v ktorom Dáška vtedy žila a končila strednú školu. Natáčaním filmu žilo vtedy celé mestečko, niektorí obyvatelia sa v ňom aj mihli.      

Medzi nimi aj Dáška. Dievča s prekrásnymi vlasmi. 
Dáška je u mňa multitalent. Nielenže úžasne maľuje a kreslí, venuje sa aj iným ručným umeleckým prácam,  ktorým ona hovorí, že "patlanie". Okrem toho aj píše. Nielen do šuflíka. Svoj talent zrejme zdedila po svojich rodičoch, jej mamičke 80+ vyšla v roku 2019 zbierka básní.    

Nedávno ma Dáška veľmi prekvapila. Z ničoho nič napísala rozprávku pre moje vnučky. Mne sa veľmi páči. Bodaj by nie, keď je aj o mne:-) Tu je:    

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Rozprávka pre Karolínku a Grétku

Na Veľkú noc boli Karolínka a Grétka na návšteve u babiny. S babinou Jankou bolo vždy veselo. Aj teraz sa skvelo zahrali: babina pripravila pre ne v záhrade naozajstné mólo a všetky tri na ňom predvádzali vyradené šaty a topánky, čo vytiahli z babininej starej skrine v pivnici. Hrali sa, že sú modelky. Babina v ničom nezaostávala a tiež sa so smiechom vykrúcala na móle. Dedo Marian sa pri tom huriavku iba pousmial a radšej sa išiel skryť do hlbín svojej pracovne.

Bolo neobvykle teplo, slnko hrialo a tak dievčatá chvíľu oddychovali v zatienenej hojdačke. Babina išla do kuchyne pre koláčik a malinovku.

Dievčatá mali výhľad na tajomnú zadnú bránku zo záhrady skrytú v popínavom viniči. Bránka bola z hrubých dubových dosiek, vždy bola zamknutá a nebola na nej ani najmenšia špárka, cez ktorú by Karolínka s Grétkou aspoň kútikom oka zahliadli tajomný svet za ňou. Babina im nezvykla nič zakazovať, avšak ku bránke sa nesmeli ani len priblížiť a už vonkoncom mali zakázané vyjsť cez ňu. Ale kam by vyšli? Toto dievčatám nedalo pokoja a pokúšalo ich to aj túto Veľkú noc. Poobzerali sa doprava, doľava, aj za seba. Babiny Janky nikde. Dievčatá nesmelo vstali z hojdačky a opatrne sa priblížili k bránke. Karolínka siahla rukou na kľučku. Na jej veľké prekvapenie sa tá poddala a bránka sa so škripotom otvorila. Dievčatá zhíkli a zvedavo vyšli z bezpečia záhrady. Ibaže čo sa nestalo? Bránka sa zrazu s hlasným buchnutím zavrela. Keď sa dievčatá obzreli, nevideli žiadnu bránku, ani záhradný múr, všade naokolo bol iba les. Bol to inakší les, ako ten na juhu, kam chodievali s babinou. Ten „babinin“ les bol veselý: slnko tam cedilo svoje lúče cez jasnozelené mladé lístie bukov a dubov, na zemi sa rozprestierali voňavé koberce fialiek, sedmokrások a medvedieho cesnaku. Mohli sa tam naháňať a hrať na skrývačku. Toto bol severný ihličnatý les v ktorom končila zima a jar sa hlásila len veľmi bojazlivo. Bolo tam vlhké studené prítmie, mokrý mach a suché papradie a všade pod nohami praskali napadané suché konáre. Pichľavé tŕne sa za nimi naťahovali svojimi dlhými prstami, strapatili im vlasy a škriabali tváre.

Karolínka s Grétkou sa chytili za ruky, zatajili dych a opatrne našľapovali obchádzajúc mláky čiernej polozamrznutej vody. Les pôsobil strašidelne.

„Stratili sa! Stratili sa!“, vyplašila ich straka Rozália svojím hlasným škrekom a preletela na vrcholec druhého smreku, aby nestratila dievčatá z dohľadu.

Tie sa ďalej predierali lesom, straka poletovala nad nimi a občas škodoradostne zaškriekala.

Vtom začuli zvuky, aké by v lese nečakali: dunenie a klepot kolies vlaku.

Vlak v lese??

A naozaj, cez les viedla železničná trať po ktorej práve prechádzal vlak. V oknách vlaku sa mihali ľudia: niektorí čítali, iní sa pozerali von oknom, podajedni sa hrali karty, ale všetci mali ústa a nosy zakryté a tak dievčatá nevideli, či sa usmievajú, keď im niektorí z okien zakývali.

Karolínka pevnejšie chytila Grétku za ruku a vybrala sa pozdĺž koľají. Netrvalo dlho a prišli na vyvýšený perón. Na dvoch železných stĺpikoch bola podlhovastá ceduľa s dvoma šípkami.

Nad jednou bolo napísané: Z MINULOSTI a nad druhou: DO LEPŠÍCH ČIAS.

Vľavo od perónu bol železničný domček špinavej ružovej farby s vysokou šindľovou strechou. Domček bol popísaný grafitmi, mal zaslepené plechom obité dvere a vyzeral, že v ňom nikto nebýva. Ďalej za domčekom bolo tmavé nevľúdne bralo a v ňom sa ako diera v zube černel strašidelný železničný tunel.

Straka Rozália sa usadila na stĺpe elektrického vedenia a čierne drobné očká sa jej zvedavo ligotali. Čakala, čo sa bude diať.

Karolínkou a Grétkou trhlo: z ničoho nič sa pred nimi na peróne objavila ježibaba Gertrúda s metlou v každej ruke. Ježibaba bola vysoká, chudá a mala kostnaté a pokrivené prsty.

Ukázala nimi na dievčatá: „Už som na vás čakala“, škriekala hlasom podobným, ako straka Rozália. „Som už unavená a nevládzem a vy ste také šikovné a pekné dievčatká, pomôžete mi pozametať. Ty pozametáš perón“, strčila veľkú brezovú metlu do rúk užasnutej Grétke, „a ty pozametáš schody až k podchodu“, rozkázala roztrasenej Karolínke a dala jej do ruky druhú metlu.

Nedalo sa protestovať, iba zametať. Grétka pomaly zametala perón a rozmýšľala, či si ich ježibaba Gertrúda nechá a zje. Karolínka pomaly zametala kamenné schody, až naozaj prišla až k podchodu.

Podchod bol malý, úzky, tmavý, vyložený kameňom po ktorom s hlasným kvapkaním stekala voda. Bolo tam tma a páchlo tam vlhčinou a plesňou.

Rýchlo sa zvrtla a vybehla hore schodmi. Tam už čakala ježibaba Gertrúda držiac Grétku za ruku.

„Tak dievčatá a teraz pôjdete so mnou!“ Grétka mala slzy na krajíčku a bála sa. Karolínka sa tvárila hrdinsky a obzerala sa, kadiaľ by ušli.

Až teraz uvidela, že na domčeku je veľký modrý nápis na bielom podklade: „Spiš -ský Štiav-nik“, slabikovala potichu a nechápala, ako sa dostali z babininej záhrady na juhu až sem.

„Spišský Štiavnik?“, neuveriteľné, ani netušila, že taká dedina sa niekde nachádza a má dokonca železničnú stanicu s perónom, podchodom a cestovným poriadkom.

Ježibaba ich viedla dozadu. Ukázalo sa, že domček len vyzeral neobývane. Spoza rohu vybehli dvaja psíci, jeden malý čierny s hnedými veselými škvrnami nad očami a druhý ešte menší, hnedý s krátkymi nožičkami. Obaja veselo štekali na privítanie.

Ježibaba Gertrúda posadila dievčatá na záhradnú lavičku za domčekom a šla dnu. Keď sa vrátila, v rukách mala fľašu malinovky a tanier s tvarohovými koláčmi s hrozienkami.

„Tak, dievčence, keď ste mi tak pekne pomohli, teraz si vezmite koláčiky a napite sa“, zakrákala ježibaba Gertrúda.

Karolínka s Grétkou sa lepšie jej lepšie prizreli. „Veď nevyzerá až tak strašne“, pomysleli si, ale neodvážili sa nič povedať. Každá si vzala koláčik a s chuťou sa do neho zahryzli.

Zrazu pri bránke nastal nejaký rozruch. Psíci sa tam s nadšením rozbehli a opäť sa veselo rozštekali. „Dobrý deň, Gertrúda!“, zahlaholil známy hlas.

„Dievčatká moje milené, kdeže ste sa mi zatúlali?! Viete, ako dlho som vás hľadala?!“ Babina sa ponáhľala k nim so psíkmi za pätami, vyobjímala dievčatá, ktorým sa od úľavy nahrnuli slzy do očí. Objala aj ježibabu Gertrúdu a srdečne sa s ňou zvítala.

Karolínke prebleskla mysľou otázka, ako to, že babina pozná ježibabu?! Keď spoločne zjedli všetky koláčiky a vypili malinovku aj sirupovú vodu, babina sa zdvihla, poďakovala ježibabe za pohostinnosť a spolu s dievčatami sa pobrala k bránke a na perón.

V diaľke bolo počuť klepot kolies vlaku. Straka Rozália ďalej sedela na stĺpe a načúvala, aby jej nič neušlo. Dievčatá spolu s babinou stáli na peróne a čakali, kým vlak zastaví.

Karolínka sa ešte obzrela na veľkú ceduľu. Teraz bol nad šípkou nápis: DOMOV DO LEPŠÍCH ČIAS.  Nastúpili do vlaku, otvorili okno a ešte zakývali Gertrúde.

„Naozaj, veď vôbec nie je taká hrozná“, pomyslela si Grétka. Ježibaba zakývala a žmurkla na babinu. Karolínka si to všimla a podozrievavo sa zahľadela na babinu: „Ako to, že babina pozná ježibabu???“ Vlak sa pomaly rozbiehal a vchádzal do tunela.

Nuž čo, aj babiny majú svoje tajomstvá.....

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Autorka rozprávky: Dagmar Lišiaková

Páčila sa Vám tak ako mne a mojím vnučkám?
Viem, že Dáška raz bude babičkou na pohľadanie. Už teraz závidím jej vnúčatám:-) 

Som šťastná, prešťastná, že som na blogu SME pred rokmi natrafila na Dášku a našla som v nej vzácnu priateľku.    

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Fakt vláda odborníkov

Veronika Remišová bez hanby tvrdí, že nikto nemohol vedieť, že pandémia potrvá rok. Naozaj nikto?

Autorská strana Samuela Marca

Prichádzajú noví naši ľudia (píše Samo Marec)

Boris Kollár nemá hanbu. Veď je Boris Kollár.

ONLINE: Sagan bodoval v šprintérskej prémii, päticu zastavili závory a svetlá

Peter Sagan dnes ide 10. etapu na Giro d'Italia 2021. Sledujte ju live cez online prenos. Aké výsledky prinesie cyklistika?


Už ste čítali?