Nakoniec si prácu našla. Vo firme, ktorá vyrába niečo podobné ako lego. Za výrobným pásom. Ale za nočné a sviatky a víkendy platili dobre.
Prvé dva mesiace to bolo hrozné. Celú smenu pri výrobnom páse, počas presne časovo ohraničených prestávok príšerný zhon. Vecko, káva, obed. Všade fronty. Neexistovalo nestáť pri páse načas.
Kolegyne boli neznesiteľné baby, primitívky, ktoré večne len klebetili o šéfoch, o mužoch, o deťoch a o oblečení tých, ktoré to zrovna nemohli počuť.
Po dvoch mesiacoch sa s kolegyňami skamarátila.
Pri páse boli samé ženy. Najvyšší šéfovia boli muži. Stredné šéfky boli aj ženy.
Za strednú šéfku sa nedalo vypracovať nijako ináč, len sa vyspať s niektorým z najvyšších šéfov. Vraj neexistuje ináč. Môžeš robiť ako chceš dobre a výkonne, môžeš byť omnoho šikovnejšia ako iné; keď sa nevyspíš, nie si šéfka.
Spýtala som sa:
"Ako sa ti podarilo po tých dvoch mesiacoch medzi ne zapadnúť?"
"Vieš, keď som ich už poznala, prišla som na to, že sú to výborné ženy. Môžeš si s nimi na rovinu pokecať o všetkom. O šéfoch, o mužoch, o deťoch, aj o tom nemožnom oblečení niektorých. Už tam mám aj najlepšiu kamarátku. Lenku. Porozprávame si fakt všetko. Aj intímne."
"A kto je to tá Lenka?" - chcela som o nej vedieť niečo viac.
"Lenka...? No to je jedna moja podriadená, ja som teraz jej šéfka."
Vybuchla som do smiechu...:-)
Známa sa na mňa nechápavo pozerala a spýtala sa:
"Čo..? Tebe sa nezdá, aby sa podriadená a nadriadená kamarátili? Nám s Lenkou to teda vôbec neprekáža ..."