Načítavam moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Áno, patrím k tým, ktorí sa báli pravdy o nich. (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku

Celkom nesuhlasim.
Mas aj nemas pravdu, Irenka (teda podla mna, samozrejme). Moji rodicia su pochovani  "klasicky". V meste, kde som prezil detstvo. Ani chvilku neuvazovali o kremacii. Obaja mali podla vlastneho zelania krestanske pohreby. A mna ako "neznaboha" plne akceptovali. A ich smrt, aj ked kazda za inych okolnosti, ma velmi zasiahla. Najma ked zomrel otec, mal som 30 rokov a pocit, ako ked stromu odtnu najsilnejsi koren. Zrazu vam chyba v tazkych chvilach najpevnejsia opora. Ale vsak to mnohi poznate. Mamu sme naopak doopatrovali my. Pri vsetkych diagnozach, co mala, je neuveritelne, ze otca prezila o 16 rokov. Ona sa rozpravala s otcom kazdy den, ale viem, ked som ju vozil na cintorin, ze mu tam mu bola blizsie. A zvlast na Dusicky, videl som na nej, ze vtedy najviac tuzila, aby uz spocinula pri nom. Potom ju najma vnucata prebrali k tomu, ze treba este nieco prezit v pritomnosti. A samozrejme, nosim ich v srdci a mnohokrat sa zamyslim, ked som napriklad pred nejakym rozhodnutim. Aky by mali na vec nazor, ci by mi nieco poradili (za svoje detstvo im budem dosmrti vdacny. Snad som ich odkaz dostojne preniesol na moje deti). Na tieto chvile a myslienky nemusim byt fyzicky na cintorine. Napriek tomu, v obdobi Dusiciek, rad idem na hroby, zamysliet sa a trocha rozjimat (chodim samozrejme aj inokedy, ked mam cestu okolo, pripadne pri roznych vyrociach). Zapalit sviecky, polozit kvety. A pozriem s pokorou a vdakou na pomnik. (ziadna megalomania, jednoducha mramorova doska s napismi, kto tu odpociva a kedy zacala a skoncila jeho zivotna put...) Jednak tento sviatok beriem ako nasu tradiciu, nie ako napriklad Halloween ci Valentina. A tiez mam rad atmosferu rozsvietenych cintorinov, a nevadia mi ani zastupy ludi. Naopak, casto stretnem znamych z mladych cias a prehodime slovko - dve. Toto plati aj pri navsteve inych cintorinov, ci uz svokry, pribuznych ci cintorin priamo v Ziline, kde uz zapalujem sviecky aj mladsim kamaratom ci kolegom odo mna. A ako budem pochovany ja, priznam sa, ze som este neriesil. Ale asi najvyssi cas zvolat rodinnu radu :-)...
Novy Miki
Nemam rada hromadne akcie. Pred Vianocami a velkou nocou velke upratovanie, vsetci upratuju, a pritom by si mali upratat hlavne v mysliach a srdciach, na dusicky si zrazu vsetci spomenu a cestuju hromadne hore - dolu a kolki sa na ten cintorin dostanu predcasne pri dopravnych nehodach v tychto dnoch. Kratko po "neznej" som zasla do kostola. A bola som zdesena co a koho som tam videla. Kovani komunisti, ktori starsim kolegyniam strpcovali zivot za to, ze v nedelu chodili do kostola, tam teraz klacali a bili sa v prsia a prezehnavali. Tak som si povedala, ze sem ma uz nedostanu. Tolka falos! a ziadna hanba! Pred niekolkymi rokmi pri navsteve cintorina, kde je pochovany moj otec, som sa s udivom dozvedela od kvetinarky, ze ludia (budme presni, stare vdovy) sa pretekaju v tom, aku kyticu a sviecky ktora prinesie na hrob sojmu zosnulemu. Tomu, ktoremu za zivota casto na meno nevedeli prist a zivot mu strpcovali, ako vedeli. A vraj potom spomedzi seba doslova vystvu tu, ktora toto nerobi, resp. robi v mensom meradle, ako si ony predstavuju, ze je spravne. Mama potom priznala, ze je to tak. Na druhom konci nasej krasnej a pohostinnej vlasti moja stara a chora svokra nejde do kostola, pretoze vraj ju potom tieto stare jezibaby sleduju a ohovaraju, ci sa dost modli. S tym sa priznala mojej dcere. Napriek tomu atmosfera vysvietenych cintorinov ma nieco do seba a paci sa mi to. Svojich mrtvych mam v srdci a casto na nich spominam. Nikto z nas nevie, co je na druhej strane, ale dufam, ze moji drahi sa maju dobre.
viviane2
Prepac, ale preco si taky dotklivy? (alebo som to zase zle pochopila?). ja predsa neriesim ich zivoty. Mne to moze byt jedno. Ja som len skonstatovala, ze aj take veci sa deju a ak som to nedala najavo v tom prvom prispevku, tak to robim teraz: dost som tym bola prekvapena, lebo som to nevedela, kym mi to nepovedala ta kvetinarka. A overovala som si to u mamy. A nestastna mi povedala, ze ano, je to tak (mozno, ze len u nas, inde nie, neviem a viac uz o tom pisat nebudem). Islo o to, ze som chcela vyhodit z hrobu nejaku plastovu kyticu a mama mi povedala, aby som to nerobila, lebo ju budu tie carodejnice, teda damy ohovarat, ze tam otcovi nic nedala(!). A vtedy som jej porozpravala, co mi hovorila ta kvetinarka. V zivote by mi to nenapadlo. Teraz uz mama v tom meste nezije. No vselijake veci sa stavaju. Nikoho neriesim, do frasa, len som sa podivila.tot vsjo.
viviane2
<< < ... 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 > >>

Vivijanka,

Nie som dotklivy ani nedotklivy :-).
Vsak pisem, vsetko je OK.

Nic z toho, co tu ktokolvek napisal, ma nijako "nevyvadza z miery".
A to, ze sa zo vsetkym nestotoznim, ci veci vnimam inak, nie je nic tragicke.
Nastastie, nie sme vsetci ako cez kopirku.

A pokial mne alebo mojim blizkym nazor, pohlad ci konanie inych neublizuje, tak zijem a snazim sa nechavam zit (pravda, bavime sa o beznom zivote, nie extremoch, ktore mi sice nemusia ublizovat priamo, ale su nebezpecne vseobecne).

Cize len zopakujem zelanie pohody a dobrej vole do nadchadzajucich dni.
Uzit si chvile volna s rodinkou ci blizkymi ludmi.
Pekne dni este raz.
Pre dnes 3/3.
 

 

Podpisujem sa k Tvojmu príspevku, vivianka.
 

 

vdaka, no vsetci tak pekne, zmierlivo pisete, neviem preco mne dnes vychadzaju same negativa, hadam by som ani nemala, ked take sviatocne dni....
 

 

Odpočuté cestou z cintorína :" Nebohý bol swina, daj mu Pánboh slávu večnú".
 

vivi

kľud ako píše náš Miki každý sme iný, každý z nás má svoj príbeh a svoj život. Naozaj nemôžeme byť rovnaký ako cez kopírák veď to by nebolo vôbec zaujímavé to by sme si tu len pritakávali.
Mirko napísal svoj pohľad, Miki, Janka, ty a aj ja svoj každý z nás napísal tak ako to vníma, pozná či ako by to chcel. Veď to je fajn že netlačíme jeden na druhého a nepresadzujeme si že len tá moja vízia, moja pravda je správna.
Mne sa napríklad veľmi páčil Mirkov príspevok, taký od srdca nemusím sa s ním ale stotožňovať. Je to veľký chlap, s veľkým srdiečkom. Miki nie že teraz chytíš nejaký syndróm ublíženia sa. Všetci ste svojim spôsobom výnimočný skratka dobrá parta.
Svojimi názormi možno mám bližšie k Janke a k tebeale tiež sú tam mierne odchylky a čo?
Aj tak je pohoda .
Vivien nemysli na negatíva tie sú, boli a budú, možno ťa v podvedomí čosi celkom iné rozčuľuje na našom strnisku je predsa pohoda, taká oáza kde sa môžme pochváliť, posťažovať, zasmiať či spoločne aj poplakať. Ozaj citadelka tu už dávno nič nezaspievala tak ju trochu nahradím, naozaj len trošku ona je iný odborník

tak najprv k tomuto času

https://www.youtube.com/watch?...


a pre celé naše strnisko spolu s peknými citátmi :)

https://www.youtube.com/watch?...
 

Už som tu, zas...

Moja dlhšia neprítomnosť bola spôsobená kombináciou hektiky so sťahovaním sa z jedného hniezda do druhého a početnými ,,preletmi" rodičov vláčiacimi rokmi nahromadenými vecami i ,,serepetičkami". Však, to si viete predstaviť, čo to obnáša...
Medzitým virózy, aj s vlečúcimi sa dopadmi a nekľudný spánok mladšieho vnúčika,
hlasitým nočným plačom, signalizujúcim bolestivé stavy...

Aj iné záležitosti sa do kolobehu dní mojich vklínia, to sú také, bez ,,exit"-u.
Nie je to jednoduché sa s nimi vysporadúvať a vtedy sa nedokážem od nich nejako odosobniť. A tak viazne vo mne snaha ,,byť nad vecou".

Už som doma, od včera neskorého večera, neodolala som a únavu materiálu som nerozvážne chcela dostať do akčnejšieho levelu a tak som rozbalila vrecúško s takými guličkami, na spôsob ,,.umových praliniek", ale s exotickou verziou.. ,,R.m-Kokos( Flüssig gefüllt Liquid Filling mit echtem R.m aus Zuckerrohr ".

Energiu to čiastočne i dobilo, schrúmla som ich viac než je rozUMné... lenže okolo pol tretej ráno som sa zobudila na bolesti, naznačujúce podráždené tráviace orgány.
Príliš skoro som prerušila diétovanie :-)
A tak som si sadla ku PC i som sa rozciťovala pri hľadaní i počúvaní skladieb, súzvučných s týmito spomienkovými dňami...

- https://www.youtube.com/watch?...

- https://www.youtube.com/watch?...

- https://www.youtube.com/watch?...

- https://www.youtube.com/watch?...

- https://www.youtube.com/watch?...

- https://www.youtube.com/watch?...
 

No hurá,

dievca nase, hned som spokojnesia, ked si sa nam ozvala... Tie vsetky starosti a rodinne tazkosti uplne chapem, co uz narobime, musime to nejako vydrzat. Snad sa ti po tieto dni polepsi, aj ja som uz vyse tyzdna len doma ako lazar.
Ked sa raz za cas vyberiem do toho nasho spolocneho obchodu, kde byval denglavy chlapec, tak potom mi niekedy nem dobre. Chlapca som tam uz dlhsie nevidela, ktohovie, co je aj s nim.
Zelam ti, nech sa ti polepsi, chce to ale asi cas. Tie cokoladovo-kokosovo-umove su dobre, aj ja ich lubim. Zatial sa aklimatizuj doma a aj na strnisku.
 

Vďaka Ti, milá Matilduška,

za Tvoj záujem.
Aj ja Ti želám polepšenie zdravotného stavu... Počasie by sa malo polepšiť o tých pár stupňov, aspoň dľa prognózy v telke...
Slnečné lúče mávajú aj liečivé účinky, minimálne na vnímanie sveta okolo...

Toho dengľavého mládenca som ani ja dlhší čas nevidela, aj sa trochu pred ním hanbím, že ho už nemôžem s takou pravidelnosťou ponúknuť nejakou zakúpenou potravinou ako keď som pracovala.
On to však chápe, ale aj tak.
 

 

Nie sú to negatíva, vivianka, je to realita. Sú chvíle, keď sa celkom radi od nej bohvieprečo vzdialime a precítime si to v takom inom naladení, niektorí tomu hovoria, že nostalgia. Aj tá patrí k životu. Ale väčšina života je o normálnej realite. Aj o tom predbiehať sa pred druhými, že kto a čo a kedy a koľko... Hlavne to viditeľné. Ja len verím, že každý raz príde na to, že to vôbec nebolo potrebné. Všetko, čo človek robí, by malo byť hlavne k jeho osobnému pocitu spokojnosti a zároveň tým neubližovať nikomu. To by aj stačilo:-)
 

tiež

máš pravdu zo svojho pohľadu, z pohľadu spomienok, prežitého... Ja nemám nič proti cintorínom či tým pohrebiskám, veľakrát na mojich túlačkách aj na takéto miesta zablúdim a je tam taká pokojná atmosféra. Sú to pre mňa neznámy ľudia ktorí boli a už nie sú, mali tiež svoje plány, radosti či starosti, ktovie ako žili čo hrob to príbeh človeka práve medzi tým dátumom narodenia a úmrtia. Smutno mi je pri detských hroboch, to vždy, našťastie ma nič takéto nepostretlo.

Pri spomienke na mojich blízkych nepotrebujem k tomu ten cintorín, často len tak zapálim sviečku hľadím do plameňa pospomínam, posťažujem sa či pochválim v duchu porozprávam. Ja som s nimi najradšej sama. Síce na tie dušičky na hroby idem, ale pre mňa a pre moje rozjímanie a spomienky je tam priveľa ľudí, tak to je vždy len tak nakrátko. Ano je to tradícia, je to pekné , s kvetmi, vysvietené... Pre tých ktorí sú pre mňa ďaleko zapálim tiež kahanec pri kríži.
Ale ja? Skratka mám inú predstavu, chcem skončiť práve tam, kde som sa vždy cítila najlepšie, kde som nachádzala svoj pokoj. Na mieste, kde som čerpala svoju energiu vykročiť zas ďalej, tam, kde som sa cítila a ešte stále cítim doma.
Nechcem aby po mne zostal pomník kde sa niekto raz za čas pristaví.
Nech po mne zostane to, čo som sa snažila dať svojim potomkom a myslím si že dala som im dobrý základ do života nemyslím tým to materialne a je na nich už či budú tento základ rozvíjať a vštepovať svojim deťom.
Každý z nás mal iné detstvo, iný životný príbeh. Niekoho formovala rodina, niekto sa musel formovať sám... Ten životný príbeh je vlastne tá pomlčka medzi tými dátumami dôležitejšie ako tie dátumy je práve tá pomlčka a je na každom z nás ako ten čas využije čo po sebe zanechá, čo odovzdá, snažím sa ho naplniť maximálne po všetkých stránkach. Nik nikdy nevie ktorý deň je ten jeho posledný... Takže moju predstavu, moje želanie už poznajú a či naplnia alebo nie, to už neovplyvním, ani nad tým nepremýšľam, bude tak ako má byť.
 

 

Miki, si to opísal z tej krajšej stránky, lebo fakt, že to má svoje pozitíva. Napr. to, že sa postretám so svojou rodinkou, ku ktorej by som sa asi bez toho nevybrala. Aj známych z mladosti stretnem. Chodím na 24 hrobov na 6 miest cez celú republiku vertikálne (od Bratislavy po Čierne pri Čadci).
Niekedy to je nielen o tom, že prísť, zapáliť sviečku. Viacero hrobov je zanedbaných, niektorí príbuzní nemali potomkov, čo s tým? Po rokoch treba dať nové náhrobky. Také, čo vydržia dlhšie, voľakedy sa to len tak všelijako vymurovalo, keď sa nikto o hrob nestará, zarastá to machom a všeličím iným. Niekedy mi je smutno, keď vidím ako chradne hrob niekoho, koho som mala rada. Prenášať túto povinnosť na ďalších potomkov určite nebudem. Kým budeme vládať, budeme chodiť. Tiež vidím na iných hroboch vylepené tie upozornenia, že hrobové miesto už nie je zaplatené. Všelijako to dopadne. Preto ten hrob nechcem. Buď si niekto na mňa raz spomenie aj bez toho, alebo nie. To už bude moja zásluha:-)
Ináč aj dnes pôjdem s vnučkami na cintorín po zotmení. Na taký, kde nemáme nikoho. A zapálime sviečku zrovna na tých opustených hroboch.
 

 

Ja mam pekny zazitok z Narodniho Hrbitova na Vysehrade v Prahe. Este ako studentka strednej skoly som leto stravila v Prahe na brigade a ked som mala volno, spoznavala som pamiatky. Na tom cintorine ma odchytil stary pan, dochodca, a urobil mi vyklad. Sprevadzal ma po hroboch vyznamnych osobnosti, o vsetkych cosi povedal. A boli sme aj na hrobe autora ceskoslovenskej vlajky (jeho platna na hrobe je kamenna ceskoslovenka vlajka) - teraz sme mali vyrocie zalozenia CSR. Pan uz bol sam a vravel, ze na Vianoce pride na tento cintorin a tym svojim "oblubenym" osobnostiam zapaluje sviecky. Bolo to velmi zaujimave a inspirativne.
 
Hodnoť

Všechsvätých

Odfarbené Slnko
tíško cinklo o stromy za cintorínom,
za ďalší deň je zaplatené.
Sa zvečerieva. Ikony písané sivým dymom
trasľavým svitom osvietené
zmývajú prvé dažďové kvapky...

Stareny s rukami
plnými rozžatého svetla chryzantém
modlia sa potichu.
Bezkrvými perami , drmoliac večnú z tém
v mrazivom výdychu
zvädnuté ako prvé dávne lásky.
 

 

To mi šikne k tomuto sviatku, dokonca aj k dnešnému počasiu. Ako obyčajne, vieš, Mirenko, dobre "zaťať" na citlivé miesto a vôbec to nebolí:-) Naopak.
 

 

vyborne, este chcem!:)
 

 

Janka, vystihla si to presne, Mirko má v sebe talent, už asi všetci tušíme, čím očaril svoje lásky.

Ja som dnes strávila celé poobedie zapaľovaním sviečok na virtuálnych cintorínoch, keďže zatiaľ nie som schopná ísť osobne. Ale robievam to aj inokedy, hlavne na Vianoce. Pripomínam si takto aj vzdialenú rodinu, bývale kolegyne, kolegov, ktori tu už nie sú. Zapálim sviečku, iba virtuálne, či dám tam na hrob venček a nechám krátky odkaz. Je to už pár rokov taký môj rituál, možno sa vám to zdá čudné, ale mňa to celkom vnútorne upokojuje. Jasná vec, že to nie je tak, ako by som tam bola osobne, ale dosť ľudí si aspoň touto formou pripomína svojich priateľov, či blízkych. V Bratislave sú už všetky cintoríny aj virtuálne a čo viem určite, sú aj sprístupnené už vo všetkých väčších mestách, či niektorých dedinkách. Stačí zadať mesto, meno a priezvisko a potom sa zobrazia všetci s takým menom. Už stačí len hľadať podľa dátumu odchodu z tohoto sveta. Píšem to tu asi zbytočne, lebo určite o tom viete.

Podelím sa s vami o zážitok z cintorína...
Minulý rok v lete som sa zúčastnila moslimského pohrebu tu u nás, na cintoríne v Slávičom údolí. Moslimovia, žijúci na Slovensku, tam majú v pripade ich úmrtia vyhradené miesto na samom vrchu cintorína, smerom k Mekke, ale hrobov je tam asi len zo dvadsať. Bol to obrad, ktorý viedol immám dovezený za týmto účelom z Viedne, lebo nebohý pán pracoval u nás niekoľko rokov ako diplomat a teda učastni boli aj vyslanci, konzulovia a zástupcovia ministerstva zahraničných vecí, ktori mali príhovory.
Bolo to veľmi dôstojné odprevadenie pre mňa blízkeho človeka, ktorého som poznala vyše 50 rokov.
Len toľko...
Prajem vám všetkým pokojné a v zdraví prežité nastávajúce dni.
 
Hodnoť

Vivi,

Neistota má hryzie, kúše
Zubami trhá naučené vety
Horúcim jazykom vylizuje z duše
Poslednú krv
A rúca známe svety

Som. Bol som? Budem? Nebudem?
A komu na tom záleží?
Skutočne skončím na súde
Keď zazvonia mi na veži?

A čo keď nechcem do raja
Alebo do zeme tieňov?
Čo tak sa radšej opájať
Nádhernou milovanou ženou...

A stačí mi to teraz Pane
Pre lásku si má stvoril v čase
Veď bozky dneska zameškané
Už naveky zostanú passé.
 
Hodnoť

tak

ja Mirko žasnem ty teda máš riadne básnické črevo, ani nie črevo ale črevisko veď básne sypeš ako z rukáva.
Matilda a ja veru o tom virtualnom veru neviem musim sa na to pozrieť ja som dnes pálila na našom na kopci a tam vedľa v lese mimo cintorína také malé hrobíky s krížikmi boli tak som sa tam išla pozrieť a tam zvierací cintorín to o tom som tiež nevedela no samé novosti.
Lulla dnes tuším studňu vrtala teda myslím nie ona osobne ale majstri hádam na vodu natrafili.
Janka hádam na cintoríne obieha s vnučkami a stále mi do počtu chýba citadelka. Aj vec gdo sa kdesi vyparil.
No idem off dobrú noc a krásne sníčky prajem
 

<< < ... 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 > >>

Najčítanejšie


  1. Mišo Šesták: Keď si sovietsky vojak nesmie vypiť 1 332
  2. Maroš Chmúrny: Škandál u sv. Michala, kus dobrej roboty a nová funkcia 1 296
  3. Miroslav Ferkl: Vysnívaný dom Igora Matoviča. 908
  4. Michael Achberger: Kedy by ste mali jesť posledné jedlo dňa, aby ste zbytočne nepriberali? 667
  5. Martin Plesch: Ktorých žiakov treba vrátiť do škôl? 631
  6. Július Kovács: Kotlebovci sa vyhražali Matovičovi smrťou, pred jeho dom doniesli truhlu a vence 546
  7. Soňa Fröhlichová: Švajčiari zavádzali opatrenia opäť medzi poslednými a uvoľňujú medzi prvými 530
  8. Monika Nagyova: Zo života vo firme snov: Vianočný večierok, na ktorý nikdy nezabudnem 478
  9. Tomáš Jacko: 10 tajných trikov mediálnej manipulácie (1. časť) 395
  10. Miroslav Galovič: Kraj, kde nič nie je XI. Stará Ľubovňa. Posledný skanzen na tripe. 366

Rebríčky článkov


  1. Július Kovács: Dr.Bukowsky zľahčuje covid a zarába na tom mesačne okolo 5000 eur, pomôžte mi ho odstáviť
  2. Vladimír Bohm: Prečo deti nechcú chodiť do školy a pohŕdajú učiteľmi?
  3. Katarína Adamusová: Hranice vo vzťahoch z pohľadu efektivity
  4. Jozef Legény: Revúca, ako ďalej so správou bytov?
  5. Jaroslav Polaček: NEČAKÁM POTLESK, ALE ZACHRÁNILI SME VODU PRE CELÉ VÝCHODNÉ SLOVENSKO
  6. Eva Rohrman Madová: Cestovať či necestovať ?
  7. Jakub Tinak: Môj dvojmesačný pracovný pobyt v Brne.
  8. Ján Pancák: Fejkové profily nitrianskych vrahov.
  9. Peter Biščo: Urobila som to, čo som ani neurobila - nepamätám sa.
  10. Naďa Mitanová: Moje drahé miesta a zvuky.


Už ste čítali?