Celkom nesuhlasim.

Mas aj nemas pravdu, Irenka (teda podla mna, samozrejme). Moji rodicia su pochovani  "klasicky". V meste, kde som prezil detstvo. Ani chvilku neuvazovali o kremacii. Obaja mali podla vlastneho zelania krestanske pohreby. A mna ako "neznaboha" plne akceptovali. A ich smrt, aj ked kazda za inych okolnosti, ma velmi zasiahla. Najma ked zomrel otec, mal som 30 rokov a pocit, ako ked stromu odtnu najsilnejsi koren. Zrazu vam chyba v tazkych chvilach najpevnejsia opora. Ale vsak to mnohi poznate. Mamu sme naopak doopatrovali my. Pri vsetkych diagnozach, co mala, je neuveritelne, ze otca prezila o 16 rokov. Ona sa rozpravala s otcom kazdy den, ale viem, ked som ju vozil na cintorin, ze mu tam mu bola blizsie. A zvlast na Dusicky, videl som na nej, ze vtedy najviac tuzila, aby uz spocinula pri nom. Potom ju najma vnucata prebrali k tomu, ze treba este nieco prezit v pritomnosti. A samozrejme, nosim ich v srdci a mnohokrat sa zamyslim, ked som napriklad pred nejakym rozhodnutim. Aky by mali na vec nazor, ci by mi nieco poradili (za svoje detstvo im budem dosmrti vdacny. Snad som ich odkaz dostojne preniesol na moje deti). Na tieto chvile a myslienky nemusim byt fyzicky na cintorine. Napriek tomu, v obdobi Dusiciek, rad idem na hroby, zamysliet sa a trocha rozjimat (chodim samozrejme aj inokedy, ked mam cestu okolo, pripadne pri roznych vyrociach). Zapalit sviecky, polozit kvety. A pozriem s pokorou a vdakou na pomnik. (ziadna megalomania, jednoducha mramorova doska s napismi, kto tu odpociva a kedy zacala a skoncila jeho zivotna put...) Jednak tento sviatok beriem ako nasu tradiciu, nie ako napriklad Halloween ci Valentina. A tiez mam rad atmosferu rozsvietenych cintorinov, a nevadia mi ani zastupy ludi. Naopak, casto stretnem znamych z mladych cias a prehodime slovko - dve. Toto plati aj pri navsteve inych cintorinov, ci uz svokry, pribuznych ci cintorin priamo v Ziline, kde uz zapalujem sviecky aj mladsim kamaratom ci kolegom odo mna. A ako budem pochovany ja, priznam sa, ze som este neriesil. Ale asi najvyssi cas zvolat rodinnu radu :-)...

Novy Miki

Nemam rada hromadne akcie. Pred Vianocami a velkou nocou velke upratovanie, vsetci upratuju, a pritom by si mali upratat hlavne v mysliach a srdciach, na dusicky si zrazu vsetci spomenu a cestuju hromadne hore - dolu a kolki sa na ten cintorin dostanu predcasne pri dopravnych nehodach v tychto dnoch. Kratko po "neznej" som zasla do kostola. A bola som zdesena co a koho som tam videla. Kovani komunisti, ktori starsim kolegyniam strpcovali zivot za to, ze v nedelu chodili do kostola, tam teraz klacali a bili sa v prsia a prezehnavali. Tak som si povedala, ze sem ma uz nedostanu. Tolka falos! a ziadna hanba! Pred niekolkymi rokmi pri navsteve cintorina, kde je pochovany moj otec, som sa s udivom dozvedela od kvetinarky, ze ludia (budme presni, stare vdovy) sa pretekaju v tom, aku kyticu a sviecky ktora prinesie na hrob sojmu zosnulemu. Tomu, ktoremu za zivota casto na meno nevedeli prist a zivot mu strpcovali, ako vedeli. A vraj potom spomedzi seba doslova vystvu tu, ktora toto nerobi, resp. robi v mensom meradle, ako si ony predstavuju, ze je spravne. Mama potom priznala, ze je to tak. Na druhom konci nasej krasnej a pohostinnej vlasti moja stara a chora svokra nejde do kostola, pretoze vraj ju potom tieto stare jezibaby sleduju a ohovaraju, ci sa dost modli. S tym sa priznala mojej dcere. Napriek tomu atmosfera vysvietenych cintorinov ma nieco do seba a paci sa mi to. Svojich mrtvych mam v srdci a casto na nich spominam. Nikto z nas nevie, co je na druhej strane, ale dufam, ze moji drahi sa maju dobre.

viviane2

Prepac, ale preco si taky dotklivy? (alebo som to zase zle pochopila?). ja predsa neriesim ich zivoty. Mne to moze byt jedno. Ja som len skonstatovala, ze aj take veci sa deju a ak som to nedala najavo v tom prvom prispevku, tak to robim teraz: dost som tym bola prekvapena, lebo som to nevedela, kym mi to nepovedala ta kvetinarka. A overovala som si to u mamy. A nestastna mi povedala, ze ano, je to tak (mozno, ze len u nas, inde nie, neviem a viac uz o tom pisat nebudem). Islo o to, ze som chcela vyhodit z hrobu nejaku plastovu kyticu a mama mi povedala, aby som to nerobila, lebo ju budu tie carodejnice, teda damy ohovarat, ze tam otcovi nic nedala(!). A vtedy som jej porozpravala, co mi hovorila ta kvetinarka. V zivote by mi to nenapadlo. Teraz uz mama v tom meste nezije. No vselijake veci sa stavaju. Nikoho neriesim, do frasa, len som sa podivila.tot vsjo.

viviane2