Celkom nesuhlasim.
Mas aj nemas pravdu, Irenka (teda podla mna, samozrejme).
Moji rodicia su pochovani "klasicky". V meste, kde som prezil detstvo. Ani chvilku neuvazovali o kremacii. Obaja mali podla vlastneho zelania krestanske pohreby. A mna ako "neznaboha" plne akceptovali. A ich smrt, aj ked kazda za inych okolnosti, ma velmi zasiahla.
Najma ked zomrel otec, mal som 30 rokov a pocit, ako ked stromu odtnu najsilnejsi koren. Zrazu vam chyba v tazkych chvilach najpevnejsia opora. Ale vsak to mnohi poznate.
Mamu sme naopak doopatrovali my. Pri vsetkych diagnozach, co mala, je neuveritelne, ze otca prezila o 16 rokov. Ona sa rozpravala s otcom kazdy den, ale viem, ked som ju vozil na cintorin, ze mu tam mu bola blizsie. A zvlast na Dusicky, videl som na nej, ze vtedy najviac tuzila, aby uz spocinula pri nom. Potom ju najma vnucata prebrali k tomu, ze treba este nieco prezit v pritomnosti.
A samozrejme, nosim ich v srdci a mnohokrat sa zamyslim, ked som napriklad pred nejakym rozhodnutim. Aky by mali na vec nazor, ci by mi nieco poradili (za svoje detstvo im budem dosmrti vdacny. Snad som ich odkaz dostojne preniesol na moje deti). Na tieto chvile a myslienky nemusim byt fyzicky na cintorine.
Napriek tomu, v obdobi Dusiciek, rad idem na hroby, zamysliet sa a trocha rozjimat (chodim samozrejme aj inokedy, ked mam cestu okolo, pripadne pri roznych vyrociach).
Zapalit sviecky, polozit kvety. A pozriem s pokorou a vdakou na pomnik. (ziadna megalomania, jednoducha mramorova doska s napismi, kto tu odpociva a kedy zacala a skoncila jeho zivotna put...)
Jednak tento sviatok beriem ako nasu tradiciu, nie ako napriklad Halloween ci Valentina.
A tiez mam rad atmosferu rozsvietenych cintorinov, a nevadia mi ani zastupy ludi. Naopak, casto stretnem znamych z mladych cias a prehodime slovko - dve.
Toto plati aj pri navsteve inych cintorinov, ci uz svokry, pribuznych ci cintorin priamo v Ziline, kde uz zapalujem sviecky aj mladsim kamaratom ci kolegom odo mna.
A ako budem pochovany ja, priznam sa, ze som este neriesil. Ale asi najvyssi cas zvolat rodinnu radu :-)...
Novy Miki
Nemam rada hromadne akcie. Pred Vianocami a velkou nocou velke upratovanie, vsetci upratuju, a pritom by si mali upratat hlavne v mysliach a srdciach, na dusicky si zrazu vsetci spomenu a cestuju hromadne hore - dolu a kolki sa na ten cintorin dostanu predcasne pri dopravnych nehodach v tychto dnoch.
Kratko po "neznej" som zasla do kostola. A bola som zdesena co a koho som tam videla. Kovani komunisti, ktori starsim kolegyniam strpcovali zivot za to, ze v nedelu chodili do kostola, tam teraz klacali a bili sa v prsia a prezehnavali. Tak som si povedala, ze sem ma uz nedostanu. Tolka falos! a ziadna hanba!
Pred niekolkymi rokmi pri navsteve cintorina, kde je pochovany moj otec, som sa s udivom dozvedela od kvetinarky, ze ludia (budme presni, stare vdovy) sa pretekaju v tom, aku kyticu a sviecky ktora prinesie na hrob sojmu zosnulemu. Tomu, ktoremu za zivota casto na meno nevedeli prist a zivot mu strpcovali, ako vedeli. A vraj potom spomedzi seba doslova vystvu tu, ktora toto nerobi, resp. robi v mensom meradle, ako si ony predstavuju, ze je spravne. Mama potom priznala, ze je to tak.
Na druhom konci nasej krasnej a pohostinnej vlasti moja stara a chora svokra nejde do kostola, pretoze vraj ju potom tieto stare jezibaby sleduju a ohovaraju, ci sa dost modli. S tym sa priznala mojej dcere.
Napriek tomu atmosfera vysvietenych cintorinov ma nieco do seba a paci sa mi to. Svojich mrtvych mam v srdci a casto na nich spominam. Nikto z nas nevie, co je na druhej strane, ale dufam, ze moji drahi sa maju dobre.
viviane2
Prepac, ale preco si taky dotklivy? (alebo som to zase zle pochopila?). ja predsa neriesim ich zivoty. Mne to moze byt jedno. Ja som len skonstatovala, ze aj take veci sa deju a ak som to nedala najavo v tom prvom prispevku, tak to robim teraz: dost som tym bola prekvapena, lebo som to nevedela, kym mi to nepovedala ta kvetinarka. A overovala som si to u mamy. A nestastna mi povedala, ze ano, je to tak (mozno, ze len u nas, inde nie, neviem a viac uz o tom pisat nebudem). Islo o to, ze som chcela vyhodit z hrobu nejaku plastovu kyticu a mama mi povedala, aby som to nerobila, lebo ju budu tie carodejnice, teda damy ohovarat, ze tam otcovi nic nedala(!). A vtedy som jej porozpravala, co mi hovorila ta kvetinarka. V zivote by mi to nenapadlo. Teraz uz mama v tom meste nezije. No vselijake veci sa stavaju. Nikoho neriesim, do frasa, len som sa podivila.tot vsjo.
viviane2
Vivijanka,
Vsak pisem, vsetko je OK.
Nic z toho, co tu ktokolvek napisal, ma nijako "nevyvadza z miery".
A to, ze sa zo vsetkym nestotoznim, ci veci vnimam inak, nie je nic tragicke.
Nastastie, nie sme vsetci ako cez kopirku.
A pokial mne alebo mojim blizkym nazor, pohlad ci konanie inych neublizuje, tak zijem a snazim sa nechavam zit (pravda, bavime sa o beznom zivote, nie extremoch, ktore mi sice nemusia ublizovat priamo, ale su nebezpecne vseobecne).
Cize len zopakujem zelanie pohody a dobrej vole do nadchadzajucich dni.
Uzit si chvile volna s rodinkou ci blizkymi ludmi.
Pekne dni este raz.
Pre dnes 3/3.
vivi
Mirko napísal svoj pohľad, Miki, Janka, ty a aj ja svoj každý z nás napísal tak ako to vníma, pozná či ako by to chcel. Veď to je fajn že netlačíme jeden na druhého a nepresadzujeme si že len tá moja vízia, moja pravda je správna.
Mne sa napríklad veľmi páčil Mirkov príspevok, taký od srdca nemusím sa s ním ale stotožňovať. Je to veľký chlap, s veľkým srdiečkom. Miki nie že teraz chytíš nejaký syndróm ublíženia sa. Všetci ste svojim spôsobom výnimočný skratka dobrá parta.
Svojimi názormi možno mám bližšie k Janke a k tebeale tiež sú tam mierne odchylky a čo?
Aj tak je pohoda .
Vivien nemysli na negatíva tie sú, boli a budú, možno ťa v podvedomí čosi celkom iné rozčuľuje na našom strnisku je predsa pohoda, taká oáza kde sa môžme pochváliť, posťažovať, zasmiať či spoločne aj poplakať. Ozaj citadelka tu už dávno nič nezaspievala tak ju trochu nahradím, naozaj len trošku ona je iný odborník
tak najprv k tomuto času
https://www.youtube.com/watch?...
a pre celé naše strnisko spolu s peknými citátmi :)
https://www.youtube.com/watch?...
Už som tu, zas...
Medzitým virózy, aj s vlečúcimi sa dopadmi a nekľudný spánok mladšieho vnúčika,
hlasitým nočným plačom, signalizujúcim bolestivé stavy...
Aj iné záležitosti sa do kolobehu dní mojich vklínia, to sú také, bez ,,exit"-u.
Nie je to jednoduché sa s nimi vysporadúvať a vtedy sa nedokážem od nich nejako odosobniť. A tak viazne vo mne snaha ,,byť nad vecou".
Už som doma, od včera neskorého večera, neodolala som a únavu materiálu som nerozvážne chcela dostať do akčnejšieho levelu a tak som rozbalila vrecúško s takými guličkami, na spôsob ,,.umových praliniek", ale s exotickou verziou.. ,,R.m-Kokos( Flüssig gefüllt Liquid Filling mit echtem R.m aus Zuckerrohr ".
Energiu to čiastočne i dobilo, schrúmla som ich viac než je rozUMné... lenže okolo pol tretej ráno som sa zobudila na bolesti, naznačujúce podráždené tráviace orgány.
Príliš skoro som prerušila diétovanie :-)
A tak som si sadla ku PC i som sa rozciťovala pri hľadaní i počúvaní skladieb, súzvučných s týmito spomienkovými dňami...
- https://www.youtube.com/watch?...
- https://www.youtube.com/watch?...
- https://www.youtube.com/watch?...
- https://www.youtube.com/watch?...
- https://www.youtube.com/watch?...
- https://www.youtube.com/watch?...
No hurá,
Ked sa raz za cas vyberiem do toho nasho spolocneho obchodu, kde byval denglavy chlapec, tak potom mi niekedy nem dobre. Chlapca som tam uz dlhsie nevidela, ktohovie, co je aj s nim.
Zelam ti, nech sa ti polepsi, chce to ale asi cas. Tie cokoladovo-kokosovo-umove su dobre, aj ja ich lubim. Zatial sa aklimatizuj doma a aj na strnisku.
Vďaka Ti, milá Matilduška,
Aj ja Ti želám polepšenie zdravotného stavu... Počasie by sa malo polepšiť o tých pár stupňov, aspoň dľa prognózy v telke...
Slnečné lúče mávajú aj liečivé účinky, minimálne na vnímanie sveta okolo...
Toho dengľavého mládenca som ani ja dlhší čas nevidela, aj sa trochu pred ním hanbím, že ho už nemôžem s takou pravidelnosťou ponúknuť nejakou zakúpenou potravinou ako keď som pracovala.
On to však chápe, ale aj tak.
tiež
Pri spomienke na mojich blízkych nepotrebujem k tomu ten cintorín, často len tak zapálim sviečku hľadím do plameňa pospomínam, posťažujem sa či pochválim v duchu porozprávam. Ja som s nimi najradšej sama. Síce na tie dušičky na hroby idem, ale pre mňa a pre moje rozjímanie a spomienky je tam priveľa ľudí, tak to je vždy len tak nakrátko. Ano je to tradícia, je to pekné , s kvetmi, vysvietené... Pre tých ktorí sú pre mňa ďaleko zapálim tiež kahanec pri kríži.
Ale ja? Skratka mám inú predstavu, chcem skončiť práve tam, kde som sa vždy cítila najlepšie, kde som nachádzala svoj pokoj. Na mieste, kde som čerpala svoju energiu vykročiť zas ďalej, tam, kde som sa cítila a ešte stále cítim doma.
Nechcem aby po mne zostal pomník kde sa niekto raz za čas pristaví.
Nech po mne zostane to, čo som sa snažila dať svojim potomkom a myslím si že dala som im dobrý základ do života nemyslím tým to materialne a je na nich už či budú tento základ rozvíjať a vštepovať svojim deťom.
Každý z nás mal iné detstvo, iný životný príbeh. Niekoho formovala rodina, niekto sa musel formovať sám... Ten životný príbeh je vlastne tá pomlčka medzi tými dátumami dôležitejšie ako tie dátumy je práve tá pomlčka a je na každom z nás ako ten čas využije čo po sebe zanechá, čo odovzdá, snažím sa ho naplniť maximálne po všetkých stránkach. Nik nikdy nevie ktorý deň je ten jeho posledný... Takže moju predstavu, moje želanie už poznajú a či naplnia alebo nie, to už neovplyvním, ani nad tým nepremýšľam, bude tak ako má byť.
Niekedy to je nielen o tom, že prísť, zapáliť sviečku. Viacero hrobov je zanedbaných, niektorí príbuzní nemali potomkov, čo s tým? Po rokoch treba dať nové náhrobky. Také, čo vydržia dlhšie, voľakedy sa to len tak všelijako vymurovalo, keď sa nikto o hrob nestará, zarastá to machom a všeličím iným. Niekedy mi je smutno, keď vidím ako chradne hrob niekoho, koho som mala rada. Prenášať túto povinnosť na ďalších potomkov určite nebudem. Kým budeme vládať, budeme chodiť. Tiež vidím na iných hroboch vylepené tie upozornenia, že hrobové miesto už nie je zaplatené. Všelijako to dopadne. Preto ten hrob nechcem. Buď si niekto na mňa raz spomenie aj bez toho, alebo nie. To už bude moja zásluha:-)
Ináč aj dnes pôjdem s vnučkami na cintorín po zotmení. Na taký, kde nemáme nikoho. A zapálime sviečku zrovna na tých opustených hroboch.