Janka Remešíková
Vitaj, chlapček.
Dnes si prišiel medzi nás. Ešte som Ťa ani nevidela, ale viem, že cítiš, ako sa Ti už takmer 8 mesiacov prihováram nielen v duchu. Ako sa na Teba teším a ako na Teba čakám. Keby len ja...!:-)
Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené
Dnes si prišiel medzi nás. Ešte som Ťa ani nevidela, ale viem, že cítiš, ako sa Ti už takmer 8 mesiacov prihováram nielen v duchu. Ako sa na Teba teším a ako na Teba čakám. Keby len ja...!:-)
Stále v tom nemám jasné. Len intuícia funguje. Tej sa držím. V živote pri osobnom stretnutí. Tak ako? Vykať alebo tykať?
Takých, ktorí mi vyrazia dych!Ktorí ma prekvapia tým, čo spravia.Prekvapia svojou reakciou. Takých úplne (ne)obyčajných... No napríklad:
Je to pre mňa aj po toľkých skúsenostiach nadobudnutých zo situácií, v ktorých boli ako hlavní aktéri muži, prekvapivý a dosť zaujímavý fenomén.Že muž s mužom hovorí ináč ako muž so ženou.O tej istej veci. Ako príklad uvádzam dva dialógy o jednom probléme.Jeden dialóg je muž a jeho žena. Druhý dialóg je muž a muž.V oboch prípadoch je jeden z mužov totožný.
Cez víkend som bola na svojom cintorínskom turné. Tak tomu hovorím, lebo navštívim veľa členov našej rodinky, ktorých sa už nedá navštíviť inde, len tam.Nechodím tam so smutnou náladou, chodím tam normálne tak ako na návštevu. Na každého sa usmejem a vždy si ho predstavím tak, ako som ho poznala. Presne si pamätám jeho oblečenie, jeho obľúbené miesto v kuchyni, izbe, jeho obľúbené témy.Starí ľudia už pomaly ani o ničom inom nehovoria, len o svojich obľúbených témach. Síce dokola o tom istom a desiatky a stovky krát, ale zakaždým s tým istým zanietením v hlase, vidno, že to prežívajú znovu a opäť ...Omladnú pri tom. Vidím to omladnutie v ich očiach. Nikoho si nepripomínam v truhle. Fakt nie.
Moja babka bola jednou z priekopníčok toho, čomu sa dnes hovorí, že "emancipácia":)Ani o tom netušila, ani nevedela, čo to vôbec je.Ani ja ani dnes nie som si až tak istá, či viem presne, čo všetko taká emancipácia obnáša, ale neznie mi to slovo v mojich ušiach nijako príjemne :)Isté je len jedno: Dedko (môj džadek) to vedel ...
Ani poriadne neviem, čo je to - že stmeľovať rodinu.Ale myslím si, že to robím:)Navštevujem.Aspoň raz do roka každého príbuzného navštívim. Hodinku-dve pokecáme, vysypeme novinky, objímeme sa, vybozkávame, frčíme ďalej každý svojou cestou ...Tento rok som mala mimoriadne úrodný, čo sa týka času stráveného s rodinkou.Rodinku mám v rôznych kútoch (Česko) Slovenska:)
Ľudia z rôznych kútov Slovenska časom nájdu svoj domov v Bratislave. Z rôznych dôvodov. Najčastejšie z tých, že si tam po skončení školy nájdu robotu ľahšie, rýchlejšie a lepšie platenú. Potom aj z tých, že si tam nájdu partnera. Alebo aj z tých, že si počas štúdia zvykli na (ne)výhody Bratislavy:) Mojim obom dcéram sa to pritrafilo tiež z vyššieuvedených dôvodov. Aj keď tam žijú každá už cca 10 rokov, tak som si vypočula telefonát jednej z nich, keď som sa pre ňu v piatok zo služobky stavila, aby som ju odviezla domov:
Moja babka a môj džadek bola celoživotná láska. Jeden pre druhého žili a spravili pre seba aj nemožné. Babka moja ani netušila o nejakom sviatku zamilovaných - o Valentínkovi. Ale svoju lásku prejavila aj na sklonku života. Babke sa podarilo dožiť viac než 83. Už niekoľko rokov pred koncom svojho života ležala na posteli, hlavu mala OK, len to telo ju nejako neposlúchalo. Ležala a ležala, k doktorom ani nechodila, od džadeka mala prvotriednu starostlivosť, dobre jej bolo v tom zle:) Keď už tak asi 5 rokov ležala na posteli a ani poriadne nevedela svoju diagnózu, nezaujímali ju také veci, tak prišli susedy. Paulíno, vstávaj! Tvoj muž je napitý a nemôže domov po svojich!
Žiadna óda na samú seba. Tú si doprajem úplne nevedomky:) Moja mama bola taká typická žena v mierne patriarchálnej rodinke. Ani si to, podľa mňa, nijako moc nebrala ako nejaký svoj hendikep. Proste to považovala za bežnú a úplne normálnu vec. Omnoho horšie som to vnímala ja. A to nie som žiadna feministka:) Život mojej mamy určite nebol prechádzka ružovým sadom. Niekedy mám pocit, že v tom sade pre ňu vykvitlo menej ruží, ako by si bola zaslúžila, ale keďže nemám rada sentimentalitu a podobné ciťáčiky v okruhu väčšom ako dvaja, tak moje pocity dávam radšej bokom ...:)
Počas víkendu som pobehala veľa hrobov. Rodičia, starí rodičia, ujovia ... spolužiačka zo strednej. Sviečka, kytička a na každého z nich som si pospomínala ... Popritom som navštívila rodinku, na čo sa vždy veľmi teším. Samé novinky! A toto som sa dozvedela od svojich milovaných (bratranci, sesternice, súrodenci ...)
Čoskoro na krku 30. výročie našej svadby. Ešte predtým 5 rokov chodenia. Ešte predtým 18 rokov susedského kamarátenia sa. Poznáme sa celý život a aj tak odjakživa trpím nedostatkom svojho muža:-)
Boli sme na výške partia štyroch báb. Stretávame sa dodnes - každý rok. Striedame miesta stretnutí podľa terajších bydlísk. A vždy sa urehoceme, že až ... A po každom stretku omladneme ...:-) Naše osudy po skončení výšky boli rôzne. Jedna z nás sa vypracovala na pomerne vysoký post v štátnej správe. Druhá po rokoch práce na ministerstve už dôchodkuje. Dve sme v súkromnej sfére. Ako majiteľky firiem. Keď sa stretneme, žiadna hierarchia neplatí. Sadneme, objednáme dve sedemdecky vína a kecáme...
Vydať a oženiť sa – nič ľahšie:-) S týmto som fakt nikdy v živote nemala najmenší problém:-)Ale ja som sa chcela vydať DOBRE a NA CELÝ ŽIVOT a Z LÁSKY:-).Tiež s týmto som nemala najmenší problém:-)
Sú ľudia, ktorí navždy ostali v mojom živote, či už sa im chcelo alebo nie:-). Moja triedna zo strednej školy k nim určite patrí. Bola len o trošku staršia ako my. Prísna viac ako sa nám páčilo. Vedomostí kopec. Nielen tých učebnicových. Slovenčinárka a ruštinárka.Počas nášho triednictva sa vydala. Za nášho dejepisára. On bol taký suchší (povahovo), ona šťavnatejšia:-). Niektorí sa čudovali, že tí dvaja sa do seba zamilovali a po dlhšom chodení aj vzali. Ja som sa nečudovala ani trošku. Veď protiklady ...
Ani už neviem, kto z nás dvoch bol raz kosou a raz kameňom a potom naopak; toľko sme sa pri tom striedali, že som nestihla počítať skóre:-). Môj otec bol jedinečná, unikátna a nadovšetko svojská osôbka. No, skoro ako ja:...-)
Lások mám v živote toľko, že niekedy neviem, či vôbec stíham aj niečo iné, ako len venovať sa svojím láskam:-) Moja rodinka, moji priatelia, príroda, kvietky ... Niekedy dokonca aj moja práca...:-) Jaromír Nohavica je jednou z lások môjho života ...
Môj džadek (dedko) bol taký super človek, že by ho určite ani dnes nevyhodili zo žiadnej diskotéky:-). Miloval mladých ľudí, lebo sa v nich videl ... Hoci všeličo sa mu aj nepáčilo a nepozdávalo. Strašne rád chodil z kysuckých lazov do mesta, lebo to mal celodenný výlet. A pokoj od starej, akože mojej babky:-). Keď prišiel do okresného mesta, celý ožil, bol vyparádený ako sa patrí, mal na sebe svoj kostolný oblek a očká sa mu zmenili na mladíka:-)
Jedna známa mi s veľkým smútkom povedala, že bola na pohrebe svojej susedy. Hovorila tiež, že život je nespravodlivý, lebo tá jej suseda celý život žila zdravo. Nikdy nefajčila, nepila, nejedla mastné jedlá, bola vegánka, bola hlboko veriaca, venovala sa svojej duši a svojmu telu až tak ...že pomaly už ani pre nič iné nežila. A umrela len 61-ročná na raka asi tri mesiace po tom, ako jej zistili diagnózu. Svoju blížiacu sa smrť si vedela vysvetliť. Povedala, že „to je tá karma...“
Dnes by Vojtech Mihálik oslavoval 80-tku. Ale neoslavuje. Odišiel. Ostali len jeho básne a ani vlastne poriadne neviem, ako je dnes „zapísaný“ v histórii slovenskej poézie; po tých všetkých ideologických prevratoch:-) Ani sa nijako nezaujímam, aký názor je dnes na neho prezentovaný, lebo ja ho mám vo svojich spomienkach ako celkom fajn človeka a určite nie len preto, že ma raz pozval k nim domov na jahody s bielkovou penou...